Podolínsky hrad, mestské opevnenie, bašty

Mestksý hrad

      Podolínsky hrad stál na mieste dnešného mestského domu – Ratúša. Z východu bol hrad chránený aj voči mestu, pričom hradby mal posunuté smerom do vnútra námestia. Mestský dom Ratúš je v súčasnosti o jedno poschodie nižší ako pôvodný hrad.

     Autori súpisu pamiatok na Slovensku z roku 1968, ako už na to upozornil spišský historik Ivan Chalupecký, hrad v Podolínci lokalizovali nesprávne. A to i napriek tomu, že koncom 19. storočia jeho polohu správne zaznamenal vo svojej práci o dejinách Podolínca Samuel Weber. Avšak nie celkom správnou interpretáciou údajov z premerania mestských hradieb, brán a opevnenia hradu v Podolínci Františkom Schücktanzom na konci 19. storočia sa predpokladalo, že hrad (ruina) zanikol. Na základe analýzy opisu hradu z roku 1765, zmienky o hrade z roku 1851, vyobrazenia Podolínca z polovice 19. storočia, pôdorysu hradu z roku 1871, zmienky o hrade z roku 1891 sa možno domnievať, že v bývalej hlavnej hradnej budove v súčasnosti sídli mestský úrad. Prestavba (obnova) tohto objektu sa uskutočnila v roku 1903.

      O podolínskom hrade sa vie pomerne málo. V dokumentoch sa vyskytuje od 15. do 18. storočia, spočiatku ako pevnosť, neskôr ako sídlo hospodárskej správy dedín patriacich do podolínskeho hradného panstva. Preto veľmi cenným je popis hradu v inventári Spišského starostovstva z roku 1765. Hrad podľa popisu v tej dobe pozostával zo štyroch podlaží. Prvé predstavovali pivnice, druhé pozostávalo z obytnej a vedľajšej izby pre správcu, z jednej klenutej komory a klenutej sýpky. Tretie podlažie tvorilo päť panských izieb s celými oknami a dverami. Štvrté podlažie malo tri izby a veľkú sálu, väčšina okien však bola zatlčená doskami a stropy boli na niektorých miestach prehnité, a tak im hrozilo zrútenie.

       Pôvodné stredoveké gotické opevnenia Podolínca z 13. storočia, Levoče a Kežmarku mali vysoký hradobný múr s nižším parkanovým múrom, hranolové brány s priechodom v prízemí, podkovovité a hranolové do vnútra otvorené alebo zatvorené bašty. Mestské hradby, pozostatok slávnych čias, sa zachovali takmer súvisle na juhu mesta. Pri rieke Poprad okolo bývalej Dolnej brány sa hradby zachovali v pôvodnej výške. Ešte i v súčasnosti na nich možno vidieť ochodze a strielne. Na sever od brány sa zachovala vysoká polkruhovitá bašta. V južnej časti hradieb sa zachovali tri bašty. Z ostatných bášt niektoré boli zbúrané, iné zabudované do domov. Do mesta sa vchádzalo dvoma hlavnými bránami (Dolná a Horná), ktoré boli silne opevnené a dvoma vedľajšími malými bránami, ktoré spájali mesto s okolitými osadami. Mesto stratilo charakter pevnosti roku 1711, odkedy sa hradbám nevenovala pozornosť. Brány boli zbúrané v polovici 19. storočia. V období tureckého nebezpečenstva v 16. storočí boli len upravované, ich pôdorys je starší a zrejme totožný s pôvodnými hradbami z konca 13. storočia. Mesto na vonkajšom obvode chránila vodná priekopa, napájaná z ramena rieky Poprad. Cez priekopu sa prechádzalo padajúcimi mostami. Pri hlavnej bráne stál rozsiahly hrad (o poschodie vyšší ako súčasný mestský úrad, postavený za Imricha z Perína), oproti pri druhej hlavnej bráne boli miestnosti pre strážne vojská. O stavbe hradieb a bášt je známa už spomínaná legenda, podľa ktorej sa hradby budovali na miestach, kadiaľ prešla pri obhliadke spustošeného mesta po tatárskom vpáde Kunigunda. Hradby boli dokončené roku 1382. Vysoké boli 9,75 metra a po obvode sa tiahli v dĺžke 562 siah.

      Tento pomerne jednoduchý hradobný systém pozostáva z vysokého kamenného múru, ukončeného cimburím. Jeho obranyschopnosť posilňovali pôvodne malé polvalcové bašty, smerom k mestu otvorené, so streleckými pozíciami na úrovni hradobnej ochodze. V exponovaných miestach boli nahradené novším typom polvalcových bášt. Jedna z nich s delovými strielňami, vybudovaná v 16. storočí, sa zachovala v pôvodnej podobe na západnej strane pri bývalej Hornej bráne. Prístup k mlynskému náhonu na južnej strane sprístupňovala malá bránka. Naše „civitas munita seu murata“ môže byť na tento pozostatok dávnych čias právom hrdé.

       Mesto v porovnaní s dedinskými sídelnými útvarmi predstavovalo kvalitatívne vyšší architektonický organizmus. Charakterizovala ho zovretá zástavba, rytmizovaná blokmi meštianskych a patricijských domov na úzkych podlhovastých parcelách (vpredu obytný a vzadu hospodársky trakt), zložitá sieť ulíc, hradby (súvislé kamenné opevnenie mali okrem Podolínca okolité mestá Kežmarok a Levoča), v strede námestie ako stredisko verejného života a trhovisko. Centrom života bolo aj v Podolínci bezpochyby námestie, kde stáli najdôležitejšie stavby mesta, nachádzali sa tu úrady a hlavne tu prúdil obchod. Bolo sídlom vážených osobností mesta a mestského diania, konali sa tu výročné trhy, jednoducho pulzoval tu spoločenský a kultúrny život. Námestiu dominovali kostol a radnica.

       Vzhľad Podolínca určovala voľná reťazová zástavba okolo osi tvorenej cestou medzi severnou a južnou bránou. Podľa výsledkov výskumov urbanistická štruktúra voľnej reťazovej zástavby sa udržala až do 15. storočia. Roku 1409 pribudla do štruktúry mesta ďalšia monumentálna stavba, hrad, ktorý sa stal centrom Podolínskeho panstva. Stál na južnej strane pri hradbách na mieste dnešnej radnice. Bol opevnený aj proti vnútrajšku mesta samostatným opevnením nadväzujúcim na opevnenie mesta.

       Dnešný pôdorys Podolínca, uličná sieť a uličná čiara, je výsledkom významnej renesančnej stavebnej činnosti v 2. pol. 16. a najmä v 17. storočí, keď sa rozšírili pôvodné jadrá obytných budov na poschodové domy prejazdového typu v radovej zástavbe. V baroku sa ustálil typ dvojtraktových domov s prejazdom a trojosovými fasádami s výraznými polkruhovo ukončenými bránami. Zadné časti parciel boli zastavané prízemnými hospodárskymi krídlami s priečnou zvýšenou stodolou a šopou, v strede parcely s dvorom. Tento typ zachovaných okružných hospodárskych uličiek s romantickým nádychom je na Slovensku unikátom. Nasledujúce stavebné aktivity neovplyvnili výrazne stredoveký charakter mesta a črty typického goticko-renesančného spišského mesta zostali zachované až dodnes. Práve pre tieto zachované urbanisticko-architektonické a umelecko-historické hodnoty bol Podolínec roku 1991 vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

 

Historické pamiatky - Podolínec
Historické pamiatky - Podolínec