Kostol sv. Anny s kaplnkou

Kostol sv.Anny

     Nachádza sa na mestskom cintoríne. Objekt bol postavený v troch stavebných etapách. Najstaršiu časť tvorí podkovitá románska stavba z 13. storočia, ku ktorej začiatkom 14. storočia pristavali ďalšiu centrálnu, oktogonálnu stavbu. Okolo roku 1600 pristavali na západnej strane pozdĺžnu loď, ktorú spojili s oktogónom vybúraním jeho troch západných stien. Apsida má pôvodnú románsku konchu a otvára sa do oktogónu štíhlym triumfálnym oblúkom. V oktogóne je neuplná kláštorná klenba bez rebier, vo vrchole s okrúhlym otvorom pre lano k zvončeku do vežičky. Loď je zaklenutá valenou klenbou s lunetami. K južnej strane apsidy a oktogónu je pristavaná sakristia. Kaplnka nad polygónom je zastrešená kužeľovitou strieškou s laternou a cibuľkou. Objekt bol roku 1880 a 1970 reštaurovaný.

Hlavný oltár sv. Metercie – je baroková polychrómovaná drevorezba. V strede oltárnej architektúry epitafového typu je obraz sv. Anny Metercie (tempera na dreve, rozmery 140 x 90 cm). V bočných nikách boli kedysi plastiky sv. Petra a Pavla, ktoré podľa správcu pamiatkového objektu boli v roku 1973 ukradnuté. V nadstavci je reliéf Boha Otca v kruhu, ktorý vytvárajú hlavičky anjelov serafínov. Po stranách sú plastiky sv. Alžbety a Simeona v gloriole. Po stranách oltára sú dve krídla s ušnicovým ornamentom  a hlavičkami anjelov.

Bočný oltár sv. Jána Krstiteľa –je polychrómovaná drevorezba epitafového typu z druhej polovice 17. storočia. V spodnej časti, zovretej dvoma ušnicovými krídlami, je obraz „Krst Krista v Jordáne“ (tempera na dreve, rozmery 95 x 70 cm). V nadstavci s rozklanným štítom a dvoma pestro polychrómovanými pilastrami je obraz sv. Anny. Na mense sú dvaja kľačiaci anjelici.

Bočný oltár sv. Michala Archanjela – je baroková polychrómovaná drevorezba so začiatku 17. storočia. Uprostred oltárnej architekrúry je plastika sv. Michala stojaca na diablovi. Po stranách sú plastiky sv. Petra a Pavla. V nadstavci je reliéf sv. Trojice.  Oltár  je  zovretý  vyrezávanými  krídlami   zdobenými
akantovou ornamentikou.         

Kazateľnica – je drevená, maľovaná, renesančno – baroková z roku 1658. Na parapete schodišťa sú postavy Salvatora, sv. Petra a Pavla, sv. Anny a rastlinná ornamentika. Strieška je maľovaná, polygonálna, zvuková, s opornou doskou. Po obvode má renesančné štítky a dedikačný nápis. Na spodnej strane striešky je holubica – symbol sv. Ducha.

Epitaf – je barokový z roku 1781, vsadený do mensy pravého bočného oltára, s pamätným nápisom upomínajúcim na Viktóriu Rybovits.

Plastika „Kristus na kríži“ – je baroková ľudová práca z 18. storočia. Korpus má rozmery 55 x 50 cm. Pod nohami Krista je lebka. Krížik bol používaný ako pohrebný kríž.

Skriňa na bohoslužobné predmety – je baroková, dvojdielna z konca 18. storočia. Na čelnej strane je členená tromi stĺpami, vo vrchole ukončená štítom. Na vnútornej strane dverí sú nápisy z roku 1781, 1848 a 1849.

      V kostole sa nachádzajú voľné barokové plastiky, ktoré sú rozmiestnené okolo triumfálneho oblúka.
Sú to: - Madona na rolverkovej kartuši (vysoká 120 cm),
            - dvaja adorujúci anjelici nesúci nápisovú stužku (vysokí 25 cm),
            - plastika sv. Anny a Joachima, stojacich na točených barokových stĺpoch. 
            - Ďalej sú to svietniky (4 kusy), ktoré sú renesančné z konca 17. storočia. Sú vysoké 57 cm. Ich trojhranný podstavec je kužeľovitý, zdobený perlovcom a maskami.

 

 

 

Historické pamiatky - Podolínec
Historické pamiatky - Podolínec

Legenda o vzniku kostola sv. Anny

      „Ku vzniku kostola sv. Anny sa viaže zamagurská legenda. V 11. storočí bolo Zamagurie medzi horným Dunajcom a Popradom vyhľadávaným miestom zbojníkov. Na mieste, kde teraz stojí kostolík sv. Anny, sídlil zbojník Krudynhop, ktorý nielenže predával a okrádal cestujúcich, ale ich aj zabíjal lipovým kyjakom. Na prosby prepadnutých odpovedal uštipačným smiechom. Jeho poslednou obeťou bol biedny pútnik, ktorý sa vracal z púte k hrobu Vojtecha od rieky Pregla. Bolo to asi v roku 997. Krudynhop na jeho prosby nedbal. Keď pútnik zomieral, vyriekol tieto slová: „Nemáš so mnou zľutovania, bodaj by si nezakúsil zľutovania pred Bohom!“ Krudynhop sa nad slovami bedára divoko rozosmial a keď ho ozbíjal, vrátil sa do svojho brloha. Potom si ľahol do tieňa obrovskej jedle a zaspal.
      Spánok nemal veľmi pokojný, slová zomierajúceho pútnika mu neustále zneli v ušiach. Vo sne videl, ako ho chytilo šesť strašných pekelných potvôr a vláčilo ho vo vzduchu. Po niekoľkých hodinách ho položili na štít jasnej hory, ktorá siahala až do neba. Tam na ligotavom tróne sedel Boh -spravodlivý sudca- a pri nohách nebeského stolca kľačali duše tých, ktorých pozabíjal. Všetci sa obrátili a rukami ukazovali na Krudynhopa a žiadali pre neho Božiu spravodlivosť. Dolu videl horúce peklo a pekelné potvory, ktoré rozdúchavali ešte strašnejší žiar. 
      Boh – sudca, ostro povedal: „Pre teba nie je milosrdenstvo!“ Po tomto výroku ho pekelné obludy chytili a niesli. Keď sa tak obzeral, či sa niektorá z obetí nezľutuje, uvidel mnícha s usmievavou tvárou. Mních naťahoval k nemu ruku tak, ako by mu ju chcel podať... ale bolo už neskoro. Obludy ho hodili do bezodného pekla. V tej chvíli sa Krudynhop prebudil.
      Uvidel, ako obrovská jedľa s veľkým rámusom padala na miesto, kde ležal. Prestrašený zbojník vyskočil a začal utekať. No hlasov duchov, ktorí za ním volali: „Súd pre neho, spravodlivosť!“, sa nemohol striasť. Všade, kde sa len pozrel, videl tie duše. Počul ako horou znela ozvena: „Už nie je zľutovanie, ani milosrdenstvo!“
      Ako tak bežal, všimol si blížiaceho sa cestujúceho. V zúrivosti, ktorú neovládal, chcel utopiť výčitky svedomia. Keď sa však starček na neho pozrel, Krudynhop v ňom spoznal usmievajúcu sa tvár mnícha, ktorého videl vo sne. Bleskurýchle mu padol k nohám a zvolal: „Otče, odpusť mi, daj mi rozhrešenie!“
      Udivený mních sa prestrašene spýtal: „Nie si ty náhodou Krudynhop, ten hrozný, neľútostný zbojník?“
      „Som Krudynhop, ale daj mi rozhrešenie, budem žiť cnostne a celý život sa budem kajať.“
      Potom mu rozpovedal celý svoj život, poslednú vraždu a svoje rozprávanie ukončil slovami: „Otče, iba vy ste mi podali ruku! Podajte mi ju aj teraz! Ako ranený jeleň hľadá prameň, tak aj ja s túžbou hľadám u vás útechu.“
      Mních zostal pri ňom nejaký čas a pri odchode kajúcnika požehnal. Po obrátení Krudynhop zavesil svoj kyj na strom. Pri pohľade naň mu stále zneli slová: „Nie je milosrdenstvo, ani zľutovanie!“ A keď sa jeho zúfalstvo zväčšovalo, všimol si , že kvapka krvi, ktorá striekla z kyja, šírila okolo seba nádhernú vôňu. Rozhodol sa preto, že na hrob, kde pochovával svoje obete, zasadí kyj. Povedal si: „Ako sa príjme a vyrastie z neho strom, tak Boh zhliadol moju ľútosť a pokánie!“ Kľakol si a svojimi slzami a vodou z rieky Poprad, ktorú prinášal kolenačky v konve, polieval kyjak.
      Kyjak sa potom zazelenal a bývalý zbojník spolu s robotníkmi vystavil pri hrobe a lipe kostolík. Robotníkom dával každý deň plnú konvu zlata. Býval vedľa kostolíka a každý deň sa v ňom modlil. O niekoľko rokov sa vyspovedal a prijal rozhrešenie od benediktína, ktorý tadiaľ prechádzal.
      Po rozhrešení sa Krudynhop priznal, ku všetkým zločinom a prijal za ne trest. Ten bol vykonaný pri lipe na hrobe zabitých obetí. Sťatá hlava sa z pahorku skotúľala, a keď sa zastavila, z očí začali tiecť slzy. Potom sa prepadla do zeme. Na tom mieste začal vyvierať čistý pramienok, ktorý vyviera dodnes. Ľud zblízka aj zďaleka prichádzal k tomuto prameňu, a to hlavne tí, ktorí trpeli očnými chorobami.
      Nad dverami sakristie je vyobrazený výjav, ako Krudynhop kľačiačky polieva lipu z kanvičky. Vedľa ležia tri hracie kocky a tri skrížené meče sú zapichnuté do zeme. Nad týmto výjavom je napísaný rok 1012. Možno bol Krudynhop vojakom, ktorý po spáchaní zločinu ušiel do lesa a dal sa na zboj.
      Táto legenda vyzerá až príliš rozprávkovo. Môže ju vysvetľovať fakt, že pohanskí kňazi, ktorí utiekli do neprebádaných lesov a hôr, sa mstili na kresťanoch. Prischnutá krv na kyjaku môže pochádzať z kresťanských obetí, ktorých pozabíjali.

 

 

Autor: Mgr. Radoslav Borovský - diplomová práca

Spracoval: Ing. Marián Beňo